Rozhovor s víťazom Severskej Výzvy 2018/19

Predstavujeme Vám najlepšieho slovenského zberača vrcholov a výškových metrov. Marek Donoval je športovec, ktorý vyhral v mužskej kategórii „Severskú Výzvu 2018“ ( súťaž, kde cieľom je za 3 mesiace zaknihovať čo najvyšší počet zo zoznamu viac ako 190 vrcholov v ČR a na Slovensku). Mareka sme počas tohto obdobia tak trochu aj podporovali, tak niečo málo o náročnosti tejto súťaže vieme, ale viac podrobností už prezradí sám …

 

Kvôli čomu inému okrem hlavnej výhry – zájazdu do Nórska, si sa do toho šiel?
Nórsko bolo magnetom pre mňa samo o sebe. Myslím si, že predstava lyžovať  v samotnom srdci nórskych fjordov, kde pri každom jednom oblúku sa približuješ k moru pod sebou, stačí ako jediný dôvod. 

Chodil si sólo, alebo sa k tebe niekto pridal? 🙂
Ako som si to tak ku koncu celej súťaže prepočítal, zhruba každý tretí kopec/vrchol som si „urobil“ sám a na ostatné sa mi vždy podarilo uprosiť nejakých kamarátov (prevažne jedného, autora tohto článku 🙂 – majiteľa www.vsetkonabeh.sk ),  ktorí sa nado mnou zľutovali a v tomto mojom niekedy, by som to nazval až ošiale, ma podporili a išli so mnou.

Na koľko kopcov si sa počas súťaže dostal?
Bolo to, ak si správne spomínam celkovo 138 stanovených vrcholov, čo sa mi podarilo.

To je priemer skoro 2 kopce na každý deň počas celých 3 mesiacov. To sa ako dá? Mal si nejakú taktiku, lebo prakticky od začiatku súťaže si bol vo vedení…
Na začiatku som si myslel, že mi bude stačiť približne 80 zo stanovených vrcholov, ale potom, čo sa ostatní začali „blázniť“ rovnako ako ja, som vedel, že mi ani možno tých 100 vrcholov nebude stačiť, čo sa mi nakoniec aj potvrdilo.
Taktika bola viac menej taká, že ak som niekde už išiel, tak som sa snažil na tomto mieste a v jeho okolí vždy vybehnúť a zdolať čo najviac z daných vrcholov od rána do večera, aby som sa tam už vracať nemusel. Vždy som si vybral miesta a vrcholy, kde by som mohol ísť, a aké určené miesta sú v okolí a podľa toho som sa ich snažil zdolať.

Koľko kopcov sa dá „dať“ za deň?  Koľko si dal najviac?
Najviac som mal, to viem isto, 7, ale to sa mi podarilo len raz, viackrát mi už tak v daný deň „nepreplo“ 🙂  Ale myslím, že tých 4/5 sa dalo ešte tak na jeseň, keď nebol ešte sneh, úplne v pohode za jeden deň dať.

Spával si dobre? Nesnívalo sa ti o kopcoch, mapách a plánovaní? 🙂
Ak zoberiem, že po istom čase som už pomaly všade videl turistické mapy, žltú, červenú a modrú značku, nastúpané metre, naklesané a ako čo najčastejšie zdrhnúť z práce na kopec, tak ani veľmi nie :). Vyspal som sa poriadne asi až po troch mesiacoch, keď to celé skončilo.

A čo regenerácia?…
Úprimne, ja som si nikdy nezakladal a nepotrpel pri športe na nejakej regenerácii, čo je chyba a viem to. Snažil som sa chodiť vždy, keď sa mi dalo, keď som sa dobre cítil a hlavne, keď ma to bavilo. Najlepším jonťákom, proťákom bola a je pre mňa „orosená desiatka“.

Ak si pamätáš, ktorý kopec-kopce bol najťažší a kde to bolo relatívne ľahké?
Najťažší pre mňa bol asi, ani nie tak pre jeho dostupnosť, samotnú trasu, ale pre podmienky za akých som naň šiel, Volovec v Západných Tatrách. Hmla, tuším trojka alebo štvorka lavínovka, 100ka poryvy vetra, viditeľnosť tak na 2 metre, celkom dobré ródeo. 🙂

Zas na druhej strane si pamätám, že boli aj kopce, čo som vybehol hore/dole za  približne 20 minút, čo bola pohoda a to bol tuším Veľký Lopeník a niekedy aj za menej ako 20 minúť, čo bol Vyšehrad pri Turčianskych Tepliciach.

Dosť si musel chodiť aj po nociach. Kedy si sa najviac počas súťaže bál? Bojíš sa vôbec? 🙂
Bál, riadne a dosť často :). Je pravda, že dosť som spočiatku behal či už pred prácou alebo po nej a čím ďalej tým viac, keď som začal vidieť viac a viac medvedích labiek po lesných cestičkách, som si hovoril, či mi to ozaj za to stojí, aby ma nejaký maco „pretiahol“. Raz sa mi napr. stalo, že asi za 30 minút som stretol až dvoch a vtedy som si povedal, že kým nezalezú do zimnej postele, po tme už chodiť nebudem 🙂

Ak sa to pri takom počte vrcholov dá vôbec povedať, tak kde sa ti páčilo najviac a odkiaľ si chcel čo najrýchlejšie utiecť?
Neviem ako ostatní, lebo potom čo sme sa stretli po súťaži, všetci, väčšina z ostaných povedala, že to bolo super, videla miesta, kde by inak nešli, miesta, kde nechodí až tak veľa turistov, miesta s peknými výhľadmi, ja som však väčšinu kopcov s výnimkou možno tak troch až štyroch dní išiel v hmle, v daždi, vo vetre a za hustého sneženia a samozrejme za tmy. 🙂 Tam som si nejaké výhľady moc neužil.

Zas veľmi pekný kopec s krásnym výhľadom, ktorý som nepoznal bol Kozol v Malej Fatre, ku ktorému neviedol žiadny turistický chodník, super počasie som mal aj Veľkom Choči a na druhej strane asi ďalší ten extrém, kde som každú chvíľu čakal, kedy skočím už tomu macovi do jeho postele bolo Lomné. Takú čerešničku, ktorú som si nechal na posledný deň súťaže, bol tatranský Krívaň a absolútny plech na oblohe.

Aké druhy športov – náradia si použil na dosahovanie vrcholov?
Na začiatku, keď ešte nebol sneh to bol hlavne trail beh, čo bolo asi zo všetkého najrýchlejšie pre dosahovanie vzdialenosti. Rovnako ešte v jesenných mesiacoch to bol aj bicykel. Potom v zime už dostali prednosť skialpy a raz som bol na jednom vrchole aj skateových bežkách.
 

Najviac si bol bežec, biker, bežkár, skialpinista, alebo dokonca aj horolezec?
(Môže byť aj v % koľko bolo (beh,bike, skialp, bežky). Ak máš tak môžeš prezradiť aj v km že koľko nabehané, koľko na biku atď.)

Najmenej to viem isto som nabehal toho na biku. Predsa boli to miesta, kde viedlo viac turistických chodníkov ako cyklociest a s bicyklom na chrbte po pár razoch, keď mi konáre stromov dávali facky do tváre, ma to prestalo baviť  J. Potom si dovolím povedať, že približne rovnako to bolo, čo sa týka behu a  v zime už len tie skialpy.

Vidím, že behal si naozaj dosť. Čo tvoja bežecká výbava? Čo nemohlo chýbať?…
Samozrejme sprej na medvede. 🙂 Zo začiatku som behával bez runningových palíc ale postupne som prišiel na to, že s nimi mi to ide oveľa lepšie ako bez nich, tak som ich vždy pravidelne na začiatku behu pripol na bežeckú vestu.

Čo si jedol a pil počas výkonu?
Klasika, čo vždy. Nejaký ten jontový nápoj a proteíoná/orechová tyčinka. A niekedy aj to pivko predsa muselo byť. 🙂

Poďme trochu k štatistikám … koľko hodín si strávil počas súťaže v „teréne“, koľko výškových metrov si nastúpal a akú vzdialenosť si prešiel?
Viem, že som nabehal, „nabikoval“ a naskialpoval dokopy tých cca 87 000 výškových metrov za tri mesiace, čo je zhruba na každý deň 1000 výškových metrov, čo mi niekedy stačilo až až :). STRAVA (aplikácia na nahrávanie údajov zo športových aktivít) mi ukázala, že to bolo cca spolu 196 hodín v teréne a prejdená vzdialenosť všetkými spôsobmi dokopy bola cca 1300 km.

A v aute to bolo koľko času?
To bola možno tá odvrátenejšia stránka celého tohto pre mňa. Nakoľko som zo stredného Slovenska, veľa vrcholov som mal vo svojom okolí a nemusel som až tak ďaleko za nimi chodiť/cestovať. Ale časom, keď bolo jasné, že mi moje okolie nebude stačiť, som chodil autom aj celkom ďalej, čo bol niekedy taký pomer času v prírode, aký aj v aute, čo ma už postupne až tak nebavilo, ako na začiatku.

O rok ideš do toho znovu? Čo by si poradil záujemcom o súťaž prípadne rovno o výhru?:)
Haha. O rok už asi nie. Aj keď sa hovorí nikdy, nikdy nehovor nikdy, ale v tomto prípade, to asi neplatí.

Čo odporúčam? Nech si to skúsi isto každý sám a uvidí. Boli to miesta, na ktoré by som nikdy nešiel, ale ktoré však boli o to krajšie, mnohé miesta, ktoré by som dodnes nikdy nepoznal. Spoznal som prírodu, či už u nás alebo v Česku a to bolo pre mňa super. Ako som povedal, často som chodil ráno pred prácou a večer po ňej, preto som bol horách a v lese sám a to bol neopísateľný pocit. To nech každý skúsi a zistí, že sa bude chcieť vracať do prírody, stále viac a viac.

Spracovala redakcia www.vsetkonabeh.sk

Fotogaléria k článku: